Túžim po verande, lenivej mačke a nelámavých nechtoch. Odjakživa. Keby som mala verandu plnú kvetov plus jednu mačku k nej, mohla by som chodiť dýchať kyslík a počúvať pradenie medzi prednáškami. Uvítala by som, keby tam nebolo to „keby“. Veranda s mačkou a pevnými nechtami sú sny zatiaľ ťažko uskutočniteľné, avšak každý by mal mať svoje túžby. Keď človek veľa behá na autobus, z práce, do obchodu, cez cestu, na katastrálny úrad, do banky, popri úradníkoch, poza úradníkov a popred úradníkov, nezostane mu čas na snívanie (okrem snívania o rýchlejšom ubúdaní ľudí v rade pred ním).
Keď som bola v škôlke, vedela som snívať o všetkom, dokonca aj o tom, že Viliam sa raz do mňa zaľúbi, i keď ma tvrdo a nemilosrdne odmietal. Snívala som, že ma potkne alebo potiahne za vlasy, lebo len to bol ten pravý prejav lásky. Teraz mi to príliš nejde. Akoby som už nedokázala veriť v to, že Viliam je princ, i keď má len 16 zubov. Stále menej snívam. Chcela by som žiť na Pandore, lietať na nádhernom ikranovi, behať po konároch stromov a nechávať sa napospas lietajúcim farebným motýľom. Lenže teraz už viem, že keby aj Pandora existovala, určite by sa mi nepodarilo s okrídleným tvorom nadviazať spojenie, na konároch by som si vyvrtla členok a tie malé motýliky by ma istotne dohrýzli.
A práve kvôli môjmu neradostnému pohľadu na objekty, ktoré by už len svojou vznešenosťou a krásou mali primäť každého bežného človeka snívať, som sa rozhodla učiniť vážne rozhodnutie, a to neukracovať sa o nádherné „vymyslenosti“ a opäť skúsiť naplno sa oddávať snívaniu.